Strom života / Tree of Life

• 

  1 / 1

  Strom života / The Tree Of Life, 2015 | 2015

V sérii čiernobielych kresieb ide o dlhodobý vizuálny výskum a neustále redefinície a kladenie už raz vypovedaných ideí do iných kontextov. Názov Strom života má v sebe absurditu a iróniu. Čorejová symbolicky putuje krajinou zredukovanou na sériu línií, krajinou plnou zlomov, trhlín a kontrastov. Odkazuje pri tom na predchádzajúci projekt, Krízová cesta, ktorý sa vizuálne inšpiruje stereotypnými zobrazeniami prvkov katolíckej liturgie. Kresby zvyknú dovysvetľovať slová, znázorňovať nejasné. Tieto naopak nejasnosti vyvolávajú a provokujú. Čo vlastne o živote vieme? Projekt Strom života by sme mohli chápať aj ako posledné zastavenie Krízovej cesty. Výstavu s týmto názvom sme s Máriou Čorejovou otvárali v októbri minulého roku v priestoroch prezidentského salónika na Hlavnej stanici v Bratislave. Mária sa z tejto doslovnej aj pomyselnej stanice posúva. Krízová cesta pracovala so stereotypmi vizuálnych náboženských symbolov a prostredníctvom nečakaných detailov zmenila zaužívané nálady a vytvorila ambivalentné obsahy. V sérii čiernobielych kresieb ide o dlhodobý vizuálny výskum a neustále redefinície a kladenie už raz vypovedaných ideí do iných kontextov. Tri z prítomných diel sú staršieho dáta, ostatné “čerstvé”. Čorejová sa teraz cestu pokúša zakončiť v symbolickej krajine Stromu života, ktorá je zas plná zlomov, trhlín a kontrastov. Názov Strom života má v sebe absurditu a iróniu. Sú to minimalistické štruktúry evokujúce prírodu, či nebodaj stromy, len náznakovo a zovšeobecnene. Otázka života a “neživota” je teda povýšená na názov tejto kolekcie kresieb a obsahov, je to priorita a pomenovanie. Otázka existencie, či neexistencie. Strom života má tiež ambíciu komentovať odkazy symbolizmu, spodné prúdy oficiálneho umeleckého zobrazenia. Ako lebka v rohu idylickej krajinky: Et in Arcadia Ego. Memento mori. Pozor, každá idylka má aj svoje tienisté stránky. V živote existujú aj problémy. Kto sa nevyvíja, stagnuje. V obidvoch projektoch je prítomný pohyb. Po Krízovej ceste doputujeme k Stromu života. Je to už konečná? Máme vystúpiť? Kríza môže človeka posunúť. Položiť, alebo posilniť. Mária Čorejová praktizuje vizuálny hacking – a to v zmysle definície pojmu, využívanie známych vecí iným spôsobom. Opakuje aj posúva, podsúva čierno (biely) humor, iróniu, zatrasenie stereotypmi a neustále osobné či masové hľadanie pravdy a zmyslu. Odpovede na všetky otázky opäť nenájdeme. Nájdeme viac otázok. Kto má vo všetkom jasno, je nutne podozrivý. Už Sokrates sa predsa dopracoval k poznaniu: Viem, že nič neviem. Ako vieme, kto majú byť tie čierne postavy? Čo vlastne o celom živote vieme? Vieme, že kresťanov je podľa štatistík iba niečo nad 30% celkovej svetovej populácie. Z toho 16% tvorí katolícke vyznanie. Strom života opäť pracuje aj s náboženskými symbolmi, výjavy sú zobrazené v maximálne zrozumiteľnej a zaužívanej podobe. Zrozumiteľnej však komu? To, že žijeme v dobe zahltenej rýchlo sa meniacimi obrazmi je nám už načisto jasné. Vizuálny stereotyp sa vryje hlboko do mozgu, je agresívnejší a rýchlejší ako text. Kompozíciu teda “v katolíckom milieu” dešifrujeme za pár sekúnd. Zhluky čiernej farby na správnom mieste ale výjavy posúvajú a robia z výjavov a následne postáv na obrázku čosi tajomné a zakázané. Čierna je aj farbou zla, smrti, negácie. V technických zobrazeniach sa čiernou farbou nahrádzajú tváre osôb, ktoré nechceme nechať identifikovať. Dôjde tak k zneisteniu. Sú Čorejovej postavy muži? ženy? Evokuje kľačiaca žena pred mužom to isté ako muž pred ženou? Pri pohľade na kontúry čiernej postavy sa nemôžem ubrániť ďalšej vizuálnej asociácii - policajným obrysom mŕtvych tiel na miestach činu. Čoho svedkami sa stávame v dnešných kostoloch? Dalo by sa v tom vidieť aj známe kresťanské podobenstvo “ak zrno zomrie, donesie mnoho úžitku” (Evanjelium podľa Jána 12,24). Proces interpretácie môže byť nekonečný, závislý na pozorovateľoch dešifrujúcich kód. Interpretovať treba s prihliadnutím na kontext, históriu, kultúrne prostredie. Ďalšia vizuálna asociácia, kultúrny stereotyp, vedie od nás na východ. Čierna, po zem zahalená postava evokuje islamskú ženu. V historických dejinách umenia sa riešilo kopírovanie, podobnosť, vychádzanie z kontextu predchodcov, zasadenie svojho diela do “rámca” veľkých dejín. Dalo by sa pristúpiť ku každej z kompozícií skopírovaných a odcitovaných Čorejovou a nájsť v nich aj také historické predobrazy, o ktorej sa jej isto ani nesnívalo, ale čo potom? Po starom dobrom beltingovskom Konci dejín umenia nám zostalo už len postštrukturalistické Simulakrum. Má v sebe silu, ktorá popiera originál i kópiu, model i reprodukciu. Neexistuje hierarchia, všetko a čokoľvek je prípustná realita. Duchovná (?) cesta sa začína krstom a prijímaním. Čo teda prijímame? Fakty? Prijímame denne svojich blížnych aj v ich inakosti? Simulakrum už nie je iba napodobeninou originálu, ale preludom s úplne novými možnosťami. Simulakrum nie je iba asociácia, či degradovaná kópia. Nový kód a nový pohľad. Prijímať nie je to isté ako nezáväzne tolerovať či ignorovať. Človek má vraj k inakosti a nabúraniu svojho známeho pohľadu prirodzený odpor a skôr sa inštinktívne snaží prerábať si všetkých a všetko podľa svojej potreby. Keby bolo všetko jasné a stále rovnaké, nikam by sme sa neposunuli, skončilo by to veľkou nudou. Aj tak to všetko skončí… a zostanú len stopy piesku na pláži, povedal si už Michel Foucault pri svojich prechádzkach popri mori. Foucault sa okrem simulakier venoval aj archeológii vedenia, tvrdil, že v toku dejín myslenia a poznávania sú prítomné zlomy. Čorejovej kresby by pokojne mohli ilustrovať aj jeho L’archéologie du savoir. Fakty nemajú zmysel samy osebe dostávajú ho iba vďaka interpretácii. Veľkosť a veľkorysosť začína tam, kde je ochota zbaviť sa detinských zjednodušovaní. Žijeme, rýchlo, žijeme veľa online, navyše v dobe vynútenej politickej korektnosti. Mnohé “demokratické” a slobodné webstránky napríklad tvrdia, že nebudú ľudí urážať, publikovať vulgárne či obscénne obsahy. Kto ich však dokáže pevne definovať? Hlavne pri vizuálnej forme, ktorá poskytuje oveľa viac možností ako holý text. A tak spoločnosti preventívne (povedzme si, za účelom zisku a udržania pozornosti más) odstránia slobodu a kreativitu mnohých keď sa softvéry snažia kvantifikovať a kódovať tak nezmyselné údaje ako percento pleťovej farby v rámci obrazu a podobne. Podobne by sme mohli zaškatuľkovať a povrchne odpísať aj Čorejovú. Budeme sa baviť politicky korektne, alebo vyskúšame riešiť aj nepohodlnejšie témy? Hlavne kurva žiadne nadávky! Ešte by vaše bezzubé umenie dostalo silu a čo potom??? Zuzana Duchová