PUBLICATIONS

• Kresby... a obsahy / Drawings... and Contents
  Práce z rokov 2010 - 2014 / Works from years 2010 - 2014
  Publikácia vyšla v r. 2014 / Publication published in 2014
  text: Ľuboš Lehocký, teoretik umenia / Art theoretician
  
  Po(pri) starších prácach, realizovaných napríklad v médiách maľby, videa či inštalácie, je v súčasnosti ťažiskovým výstupom uvažovania Márie Čorejovej kresba. Aj tá sa občas, najmä v cielenej koncepčnej spolupráci s inými výtvarníkmi a výtvarníčkami (napríklad Alena Adamíková, Martin Bu, Sylvia Jokelová, Matěj Smetana, Miriam Šebianová), stala východiskovým materiálom objektu, animácie alebo maľby, no základom, z ktorého sa v týchto kooperáciách vychádzalo, bola väčšinou už hotová, autonómna a sebestačná kresba, ktorá tu nefungovala iba ako náčrt či prípravná skica alebo návrh, ale ako dokončené a suverénne umelecké dielo s rozpoznateľným autorským rukopisom.
  
  
  Čorejovej kresbu dnes charakterizuje redukovaná čierno-biela farebnosť, narábanie s kontrastom (nie len bielej a čiernej, ale aj línie a plochy či prázdneho a zaplneného priestoru), umiestňovanie nesúrodých prvkov do jedného obrazového celku či špecifická ikonografia a súbor často využívaných motívov so silnou kultúrne (a niekedy až archetypálne) podmienenou symbolikou (loď, kríž, chrám, dom, múr/bariéra/hranica, stan, lietadlo/balón/vzducholoď, atlét, lesná zver, vták atď.).
  
  
  Asi najpríznačnejším motívom, s ktorým Mária Čorejová vo svojich kresbách pracuje, je však čierna, vizuálne najčastejšie tekuto pôsobiaca hmota alebo plocha, ktorá vymazáva/tvorí identitu priestorov, vecí či figúr, vyteká, vy/zapĺňa ich vnútra alebo selektívne pohlcuje/odhaľuje ich fragmenty. K povahe tohto motívu a jeho podobe akoby celkom prirodzene prislúchala zvolená technika kresby tušom, ktorého vlastnosti (ako materiálu) sú analogické s tekutou, temnou a jednoznačne neidentifikovateľnou hmotou (ako symbolom) prítomnou v obraze.
  
  
  Vo všeobecnosti tiež platí, že autorka sa pohybuje od tematizovania subjektívneho, individuálneho a intímneho, k uvažovaniu o všeobecnom, verejnom, univerzálnom ba až existenciálnom. Veľkou časťou Čorejovej tvorby sa pritom tiahne reflexia a kritika rôznych kultúrnych a spoločenských fenoménov, náboženstvo a cirkev nevynímajúc, pričom jej pohľad je často (niekedy viac inokedy menej skryto) ironický. Niekedy sa navyše, nie len obrazom, ale aj zvolenou formuláciou názvu diela (napríklad Vaše pravdy sú ako moje nálady, 2012/2014 alebo Kde končia vaše argumenty, začína moja sloboda, 2012/2014) nevyhýba otvorenému prejaveniu osobného postoja a zainteresovanosti.
  
  
  Často tiež destabilizuje konvenčné významy alebo bezproblémové chápanie vecí (a toho, čo ako znaky zastupujú) narúšaním ich vizuálnej integrity, prisudzovaním im nepatričných vlastností, alebo ich prezentovaním v zvláštnych, niekedy až surreálnych podobách, vzťahoch a situáciach.
  
  
  V textoch o autorkinej tvorbe sa tiež často hovorí o dejovosti či latentnej príbehovosti jej diel. Tušený dej je ukotvený v obrazoch zastaveného/naznačeného/očakávaného pohybu (často vzletu, zdvihu, pádu) figúr a predmetov, rozpadu objektov a architektúr alebo fluidného toku hmoty. Pociťované implicitné plynutie vizuálne zmrazeného času vychádza z možných, predvídaných alebo domyslených podôb situácií, ktoré potencionálne predchádzali alebo nadchádzajú aktuálnemu sta-tickému obrazu. Predpokladané dianie je väčšinou minimálne a výtvarne budované veľmi striedmo, avšak precízne. Ak by som mal použiť pojmy vychádzajúce z literatúry, kresby Márie Čorejovej by som skôr ako príbehy či deje „čítal“ ako lyrické momentky, kde viac ako o lineárne rozvíjanie deja ide o úsporný a konotatívny symbolický, metaforický alebo metonymický obraz, ktorý je prítomný iba v tomto momente (eo instanto) a zároveň je jeho trvanie nekonečné, tak ako to možno vidieť
  v troch videách Matěja Smetanu (Cvičení podle Marie, 2012 – prezentované napríklad na výstave Rozhovory, ktoré vedú inam / Conversations leading elsewhere, Dom umenia, Bratislava, kurátori: 13 kubikov, 2013 – 2014 ), ktoré vznikli na základe autorkiných kresieb. V jednej z týchto Smetanových animácií sa na čiernej hladine kolíše tekutinou napoly naplnená loďka, prehýba sa zo strany na stranu, pričom nevieme s istotou povedať, či sa pohybuje niektorým smerom, alebo zotrváva ukotvená v jednom bode. Nepotopí sa, tekutina ju nepohltí, ani z nej nezmizne. Obraz sa deje, prebieha v čase a zároveň je uväznený v bezčasí, kde nie je prítomný ani začiatok, ani koniec, iba nekonečný okamih.
  
  
  
  
  Istá ambivalentnosť, podvojnosť, hraničnosť, neurčitosť či divergencia sa v autorkinej tvorbe neobjavuje len v súvislosti
  s fenoménom času, ale je tiež typickým príznakom Čorejovej budovania a nášho následného vnímania, prežívania a interpretácie priestoru, vzťahov obrazových prvkov a ich významov a nakoniec rozkrytia zmyslu diela, ktorý sa vyjavuje, obrazne povedané, ako prienik alebo súčin viacerých rôznych pohľadov. Vidiac napríklad dielo Milióny príbehov (2014) máme na prvý pohľad pocit, že sa dívame na zasnežený kostol. Snehová prikrývka však vežičku budovy pripomínajúcej kresťanský chrám (avšak podobne, ako na viacerých iných kresbách – bez charakteristického kríža na vrchole) metaforicky mení na moslimský minaret, alebo (uvažujúc celkom svetsky a „hriešne“) na falus, vztýčený k oblohe a vystavený svetu okolo. Zrazu si už nie sme istí, na čo presne sa dívame a čo daný motív zastupuje. Rovnako rôzne možno vnímať biele body na čiernom pozadí (hviezdy, snehové vločky, … ) i samé čierne plochy (tma, nekonečný vesmír, nebo, nič, … ) okolo
  a vo vnútri architektúry, ktorej sakrálny charakter iba odhadujeme, alebo, podľa kultúrnych konvencií, už automaticky prijímame. Nehovoriac už o širokom a rozbiehavom poli referencií a asociácií, ktoré sa k nami rôzne interpretovaným vizuálnym prvkom (napr. vesmír, kostol, minaret, falus, … ) a ich vzťahom (napr. vesmír – kostol, kostol – falus, falus – minaret, … ) môžu viazať. Do hry tu pritom vstupuje prostredníctvom názvu ešte aj text, teda verbálna informácia, ktorá ovplyvňuje našu recepciu. Okrem spomenutých vizuálnych motívov, ich významov a vzťahov, do ktorých navzájom vstupujú, by sme teda mali brať do úvahy aj „milióny príbehov“ (prítomných v náboženstve, histórii, vede, individuálnych ľudských životoch, … ), ktoré, obrazne povedané, zviditeľňujú tmu vo vnútri chrámu, osamotene svietia vo vesmírnych diaľkach alebo padajú ako sneh na človekom (kultúrou) vybudovanú architektúru (konštrukciu), ktorej identita sa mení, stráca, alebo sa ukazuje ako totožná s inými, ktoré sa navzájom považujú za odlišné či protichodné. Zmysel diela sa tu skrátka utvára zo siete rôznych, ale súčasne platných alebo relevantných významov a konotácií.
  
  
  Napriek zložitejšej významovej štruktúrovanosti a rozbiehavosti je však kritický, alebo akýkoľvek iný obsah tohto i ostatných autorkiných diel väčšinou aspoň implicitne, bez potreby jeho verbálnej formulácie pochopiteľný, respektíve prístupný. C. G. Jung tvrdil, že sny, podobne ako ľudia rozprávajúci cudzím jazykom, pred nami nič neskrývajú, akurát my im nerozumieme. Podobne to bude asi aj s kresbami Márie Čorejovej. A keďže prekladový a výkladový slovník k nim neexistuje, najlepšie bude, keď sa rozumieť ich „jazyku“ a „gramatike“ naučíme pri čo najčastejšom kontakte s nimi. Oplatí sa to.
  
  
  After (or rather alongside) older works which used media such as painting, video, or installation, today, drawing is the core outcome of Mária Čorejová’s thinking. The drawing sometimes – especially in the cooperation with other artists (for example with Alena Adamíková, Martin Bu, Sylvia Jokelová, Matěj Smetana, and Miriam Šebianová) became the source material for objects, animations, or painting. However, the source material this cooperation was based on was prevailingly finished, autonomous, and independent artwork which did not function only as a sketch or a draft but as a finished and masterful artwork with clear and recognisable autograph.

  
  

  Today, Čorejová’s drawing is characterised by reduced black-and-white colours, work with contrast (not only between black and white but also between lines and surface or between full and empty space), placement of heterogeneous elements into one image or specific iconography, and the set of used motifs with a strong culturally (sometimes even archetypally) conditioned symbols (boat, cross, temple, house, wall/barrier/border, tent, airplane/balloon/airship, athlete, wild animals, bird, etc.).

  
  

  Probably the most typical motif Mária Čorejová is using in her drawings is the black colour – visually functioning as a fluid substance or a surface which is erasing/creating an identity of space, things or figures; it flows out of/fills them in from within or selectively absorbs/uncovers their fragments. Selected ink drawing technique somehow absolutely naturally belongs to the nature of this motif and its form. The characteristics of the ink (as a material) are analogical with the fluid, dark, and clearly unidentifiable mass (as a symbol) present in the picture.

  
  

  Generally we can also say that the author is moving from subjective, individual, and intimate topics towards thinking about general, public, universal, and even existential. A reflection and criticism of various cultural and social phenomena –religion and church not excluding – is represented in a major part of Čorejová’s artwork and her view is often (sometimes more and sometimes less hidden) ironic. Moreover, she is openly expressing her personal view or involvement not only through images but also through the names of her artwork (e.g. Your Truths Are Like My Moods, 2012/2014 or Where Your Arguments End, My Freedom Starts, 2012/2014).

  
  

  Often she also destabilizes conventional meanings or understanding of things (and what they as signs represent) through the violation of their visual integrity, through giving them inappropriate attributes or through their presentation in strange, sometimes even surreal forms, relationships, and situations.

  
  

  In the texts on the author’s artwork one can often read about scenic or latent potential for stories in her drawings. Anticipated storyline is based on images of stopped/hinted/expected movement (often of flight, heave or fall) of figures, things or disintegration of objects, architecture or fluid flow of a substance. Felt and implicit flow of visually frozen time is based on possible, anticipated or presumed situations which potentially precede or happen after the current static image. Expected action is usually minimal and artistically it is built very modestly but precisely. To use the terms based on literature – I would compare the drawings of Mária Čorejová rather to the reading of lyrical snapshots than to stories as they are not based on linear development of the storyline, but on a very modest and connotative symbolic, metaphorical or metonymic image which is present only in this moment (eo instanto). However, this moment is endless as it can be seen in three videos of Matěj Smetana (Cvičení podle Marie/Exercise According Maria, 2012 – presented at the exhibition Rozhovory, ktoré vedú inam / Conversations leading elsewhere, Kunsthalle, Bratislava, Slovakia, curators: 13 kubikov, 2013 – 2014 ) which were based on author’s drawings. In one of these Smetana’s animations, there is a boat half-full of black fluid rocking on the water while we are not sure whether it is moving somewhere or it is anchored to one point. It won’t sink; the fluid won’t either absorb it or disappear. The image is happening, it takes place in time and at the same time it is trapped in no time without any beginning or end – it is trapped in a neverending moment.

  Some ambivalence, dualism, boundaries, indefiniteness, or divergence is present in Mária’s artwork not only in the relationship with the time phenomenon but is also a typical symptom of the way this author is creating her and consequently also our perception and interpretation of space, relationships among images and their meanings, and at the end also of the meaning of the artwork that comes through – metaphorically said – as an interconnection or the conjunction of several different views. Looking for example at the artwork called Milióny príbehov/Millions of Stories (2014), at the first sight we have a feeling we are looking at a church covered by snow. However, the snow is changing the tower of the building that is reminding us of a Christian temple (but similarly to other drawings – also here the characteristic cross on the top of it is missing) to a Islamic minaret or (using very secular or even “sinful” way of thinking) to phallus erected towards the sky, displayed to the world. Suddenly we are not so sure what we are looking at and what is the real meaning of the used motif. We can similarly look at the white points on the black background (stars, snowflakes, etc.) or purely black surfaces (darkness, endless space, sky, nothingness, etc.) around or inside architecture the sacral character of which we can only estimate or – according to conventions – automatically accept. Speak nothing of wide and diverging number of references and associations which can be differently interpreted by us as they are related to visual elements (e.g. space, church, minaret, phallus) and their relationships (such as space – church, church – phallus, phallus – minaret).Our perception is influenced also by the verbal information or the text which is participating in this game through the names of the artworks. In addition to already mentioned visual motifs, their meanings and relationships, we should take into consideration also Millions of Stories (present in religion, history, science, and individual lives of people) which – metaphorically – make the darkness in the temple more visible, shine lonely in the space or fall as a snow on architecture (construction) created by a man (a culture). The identity of architecture (a culture) is changing, disappearing, or starts to be similar with others which are considered to be different or even contradictory. Here, the meaning of the artwork is based on the network of various but simultaneously valid or relevant meanings and connotations.

  
  

  Despite more complicated structure and divergence, the content of this but also other author’s artwork is critical and usually – at least implicitly without the need of a verbal formulation – comprehensible and accessible. C. G. Jung stated that dreams – similarly to people speaking foreign languages – are not hiding anything from us. We simply do not understand what they are saying. It might be the same with the drawings of Mária Čorejová. And as there is no dictionary added to her artworks, the best way how to learn their language and grammar would be to stay in an intensive contact with them. It definitely pays off.

  
  

  Ľuboš Lehocký, art theoretician