Who needs a
contemporary artist today?
How did
your parents react, when you told them, that you want to be an artist?
Slovak
artist, Thomas Makara, looking for answers to these and other questions, during
a two-month residency in Wroclaw, was getting to know "backstage"
life of local artists. During his stay Makara analyzed not only their work, but
watched private life. “The Fog” project is the first chapter of a larger study,
in which Slovak artist wants to spread the contemporary art into prime factors
– to investigate both the personal choices of artists and the impact of their
profession on daily life, social roles fulfilled by them, to the
interrelationships of art with the world of business and economics.
(Exhibition promo text)
----------
Application II (1x block of flats with residents inside, 2x wooden house on the roof), 2015
Unsuccessful attempt to inscribe the work "Monument of
Folk Architecture" by artist Tomas Džadoň, which was installed in
Kosice, under the protection of the national cultural heritage. It was
requested to inscribe a work (wooden cottage on the roof of a block of flats)
as cultural monuments, including residents of a block of flats. The aim of this
artistic gesture was examine the dis/ability to reflect original work and also
the moment of inclusion of the population, by the bureaucratic apparatus of the
Ministry.
(Author´s statement)
----------
The mouth of truth, 2015
Video was made on holiday in Croatia during walking back from city center to the hotel. I asked automat machine called „Mouth of truth“ what can i do? in meaning of my artistic existence. It is first work from my upcoming project „What can i Do?“, based on research of meaning, role and un-necessity of contemporary artist for society.
(Author´s statement)
----------
Momentálne sa najviac zaujímam o úlohu umelca a jeho ne/potrebnosť pre širokú spoločnosť. Prikladám bližší pohľad výtvarných teoretikov na niektoré z mojich diel a taktiež moje vlastné statement-y.
----------Kto dnes potrebuje súčasného umelca?
Ako tvoji rodičia reagovali, keď si im povedal, že chceš byť umelec?
Slovenský umelec, Tomáš Makara hľadál odpovede na tieto a ďalšie otázky. Počas dvojmesačnej rezidencie vo Wroclawy sa snažil spoznať „zákulisie“ života miestnych umelcov. Počas svojho pobytu Makara
analyzoval nielen ich práce, ale sledoval osobné životy. „The Fog“ projekt je
prvou kapitolou väčšej štúdie, v ktorej chce slovenský umelec rozdeliť
súčasné umenie na prvočinitele - preskúmať osobné voľby umelcov a dopad ich
povolania na každodenný život, sociálne role spĺňané nimi, či už vzájomné
vzťahy umenia so svetom obchodu a ekonomiky.
Application II (1x block of flats with residents inside, 2x wooden house on the roof), 2015
Neúspešný pokus o zápis diela
"Pamätník ľudovej architektúry" výtvarníka Tomáša Džadoňa, ktoré bolo
inštalované v Košiciach, pod ochranu národného kultúrneho dedičstva. Žiadané bolo zapísať dielo (drevenice na
streche paneláku) ako kultúrnu pamiatku, vrátane obyvateľov panelového domu. Cieľom
tohto umeleckého gesta bolo skúmať ne/schopnosť reflexie jednak pôvodného diela
a tiež momentu zahrnutia obyvateľov, byrokratickým aparátom ministerstva.
(autorský statement)
----------
The mouth of truth, 2015
Video bolo vytvorené počas dovolenky v Chorvátsku pri nočnej prechádzke z centra mesta do hotela. Spýtal som sa automatu „Mouth of truth“ („Ústa pravdy“), čo mám robiť (vo význame mojej umeleckej existencie). Je to prvé dielo z môjho plánovaného projektu „What can I do?“ („Čo mám robiť?), založeného na hľadaní významov, rolí a ne/potrebnosti súčasného umelca pre spoločnosť.
(Autorský statement)
----------
Application form, 2014
oncom augusta tohto roku sa v mojej e-mailovej schránke objavila správa (bez predmetu) s tajuplným obsahom. Obsah správy ma vyzýval k účasti na najbližšom projekte nového vedenia Východoslovenskej galérie v Košiciach. Nultý ročník výstavného projektu s názvom „Salón východoslovenských výtvarných umelcov“ prehovoril slovami nového riaditeľa Martina Račka*, akademického sochára, a sľubuje, že: „táto výstava nebude výberová a autori a ich diela nebudú selektované. Príležitosť predstaviť svoju tvorbu bude mať každý umelec, ktorý je členom stavovských, profesijných organizácií typu Slovenská výtvarná únia, Umelecká beseda slovenská atď.“ Napriek teritoriálnemu vymedzeniu „prihlásený umelec by mal mať aktuálny trvalý pobyt vo východoslovenskom regióne“ a drobným segregačným detailom, výstavný projekt sľubuje „vytvoriť dôstojné a žičlivé prostredie salónu v tej pravej podobe, v akej ho zažíval niekdajší Paríž v čase impresionistov. “
Diváci si budú môcť „vychutnať nadšenie pri stretnutí s vystavenými dielami ako i súčasným smerovaním výtvarnej tvorby na Slovensku. “Na túto výzvu som sa rozhodol reagovať jednoduchým gestom, ktoré sa vymedzuje voči tomuto kurátorskému experimentu jeho vlastnými prostriedkami. Po naplnení formálnych kritérií výzvy ako maximálny rozmer diela a úhrada účastníckeho poplatku sa štatút umelca zužuje na akéhosi vďačného predplatiteľa priestoru vo verejnej inštitúcii. Toto melancholicko-ľudové uchopenie kurátorskej stratégie vracia vývoj umenia o dve storočia naspäť. V divákovi tak utvrdzuje pocit, že primárna úloha umenia je ešte aj v 21.storočí bezvýhradne visieť na stene a ladiť s odtieňom domáceho interiéru.
poznámka: Martin Račko je maliar, syn bývalého oficiálneho komunistického sochára Arpáda Račka na Slovensku.
(autorský statement)
-----------
Blank, 2014
Jednou z neprehliadnuteľných čŕt centrálnej časti mesta Topoľčany je absencia množstva historickej architektúry, ktorá bola v nedávnej minulosti odstránená. Asi najvýraznejšie sa to odzrkadlilo na obytnej štvrti (z časti židovskej), ktorá bola postavená v prvej polovici 20.storočia. Historické pramene a dobové fotografie z tohto obdobia sú v súčasnosti takmer nedostupné. Celá štvrť bola v 80-tych rokoch minulého storočia zrovnaná so zemou a nahradená chladnou a predimenzovanou architektúrou autobusového nástupišťa.
Projekt Blank pracuje s identitou tohto miesta, kde nenápadným gestom narúša funkciu autobusovej stanice, priestoru určenému k transportu obyvateľstva. Nainštalovaním exteriérových tabúľ používaných najmä na označenie obytných domov v objektoch nástupíšť, rozostruje hranicu medzi privátnym a verejným priestorom. Podvratnosť intervencie nastáva v momente, keď sa na tabuli, ktorej funkciou je označiť polohu budovy v urbánnom kontexte, neobjavuje žiadne číslo. Zneistený cestujúci divák sa v jednom momente nachádza v priestore verejnom a zároveň v priestore privátnom. Prítomnosť tabúľ zároveň symbolicky prinavracia miestu jej pôvodnú identitu, kde paradoxne identifikuje prítomnosť vymazanej histórie miesta. Vynárajú sa tak neželané otázky slovenskej histórie z obdobia prvého Slovenského štátu a taktiež megalomanského besnenia komunistického režimu.
(autorský statement)
-----------
Guests, 2013,2009
Tomáš Makara ve své individuální tvorbě reflektuje nejrůznější aspekty světa výtvarného umění, jeho společenskou funkci a význam, stejně jako možnosti manipulace veřejnosti prostředky z něj odvozenými. Vztahem umění a široké veřejnosti se zabýval i v rámci projektu Guests započatém v roce 2009. Obrazy vzniklé kombinací tradičních ilustrací slovenských pohádek a mýtů s texty vybranými z návštěvních knih galerií současénho umění, které dosud prezentoval ve formě nástěnných maleb, představí v Galerii ART v podobě výšívaných pláten evokujících venkovskou světnici, lidové zvyky a rčení, zkrátka archetyp prostého života.
(Klára Stolková - teoretička umenia)
----------
We enjoyed this exhibition very much!, 2009
Kniha návštev je bežným folklórom našich galérií, jednak je kniha návštev akousi „prezenčkou“ návštevnosti, a na druhej strane slúži bežnému divákovi ako médium, kde má možnosť vyjadriť svoj názor na produkciu tej-ktorej galérie – výstav (pozn. autorky textu), názor na súčasné umenie ako také - priamo „za horúca.“
Citované slová Tomáša Makaru sú návodom na čítanie jeho projektu, no zároveň i jeho pointou či už by sme sa s daným tvrdením stotožnili, alebo by sme ho mysleli ironicky – vtedy s použitím pomyselných úvodzoviek.
Toto tvrdenie je totiž podľa autora jedným z najfrekventovanejších odkazov alebo, aktuálnym jazykom mladšej generácie – „komentov“ ku zhliadnutým výstavám, ktoré sa nachádzajú v návštevných knihách v galériách. Dá sa zamyslieť nad tým, či je zo strany návštevníka myslený naozaj úprimne, alebo naopak ide len o odkaz pridaný zo slušnosti či povinnosti a nereferuje tým o jeho skutočnom pocite z výstavy.
Odhliadnuc od tohto faktu je typológia odkazov v knihách (kronikách) naozaj rôzna: od pozitívnych, niekedy obohatených i širšou formuláciou, prečo výstavu hodnotí kladne, cez neutrálne, až po vyslovene negatívne, z ktorých je zrejmé, že diváka neoslovila, sklamala jeho očakávania alebo vystaveným dielam jednoducho nerozumel.
Z tohto bodu vychádza projekt Tomáša Makaru, ktorý sa zameriava na vzťah diváka a súčasného výtvarného umenia. Všíma si najmä, akým spôsobom ho vníma, prípadne či je ho schopný čítať a ako. Projektu predchádzal „výskum“ návštevných kníh vo vybraných slovenských galériách, predovšetkým v tých, ktoré vo svojich dramaturgiách majú aj výstavy z oblasti súčasného umenia vo formách iných ako maľba, socha, kresba, grafika – čiže v polohe inštalácie, objektu, intermediálneho a mediálneho umenia. Na tomto mieste sa dá rozvinúť úvaha, prečo vznikajú bariéry medzi divákom (laikom), ktorý do galérie na výstavu (i keď z rozličných dôvodov) prišiel a súčasným výtvarným umením, ktorého povaha je mu spravidla cudzia.
Jednou z príčin môže byť neochota/neschopnosť diváka použiť vlastný mentálny vklad pri čítaní súčasných diel, podmienená pretrvávajúcim, ale už prekonaným, očakávaním z jeho strany, že výtvarné dielo má mať v prvom rade ťažko špecifikovateľnú estetickú hodnotu a má samé oslovovať vnímateľa. Na druhej strane práve galérie majú možnosť poskytovať okrem prezentácií výtvarného umenia i spôsoby ako ho vnímať, hoci táto časť spektra galerijných (edukačných) aktivít je ešte stále v našich podmienkach viac marginálnou, čo sa tiež podpisuje pod vznik spomínaných bariér a tento aspekt je neviditeľnou, ale dôležitou súčasťou koncepcie projektu.
Možno ho označiť termínom „antivýstava“, keďže sa formou vymyká tradičnému rámcu prezentácie – teda „niečoho vystaveného v niečom“, ktoré vnímame predovšetkým zrakom. Dominantnou sa tak stala zvuková zložka, ktorá je pre diváka jedinou uchopiteľnou, keďže sa ocitne v tme bez možnosti čokoľvek vidieť. Čelí iba hlasom anonymných osôb, ktoré vyjadrujú negatívne postoje a názory ku súčasnému umeniu i jeho prezentáciám, a tieto si autor „vypožičal“ zo spomínaných návštevných kníh. Aj keď sa im nedá uprieť zámerne prehnaný expresívny prejav, majú svoju autenticitu - niektoré z nich pochádzajú i z kroník Považskej galérie umenia v Žiline. (Ne)divák je tak vystavený iba gestu autora - reflexiám na umenie pochádzajúcim z radov návštevníkov.
(Mira Putišová-Sikorová - teoretička umenia)
----------
Painter, 2007
Painter. Jedná sa o uvážený koncept konfrontácie anonymnej rodiny ako náhodne vytipovanej sociálnej jednotky s výtvarným umením v mikro svete vlastnej obývačky. Už koncept samotný v sebe nesie sľubné vyhliadky. Avšak autor tu ide ďalej - ponúkne rodine obraz, ktorého autorom je človek, ktorý mal na svedomí rozpútanie zatiaľ najväčšej generálky na koniec sveta. Pravda, rodina meno autora nepozná; a po troch týždňoch súžitia s obrazom v ich domovoch, na Makarov popud rozpráva svoje dojmy z tohto diela. Tento dokument je prezentovaný formou videa, spolu s kópiou samotného obrazu a digitálnou tlačou portrétov rodín. Makarov koncept svojim mimoriadne nenúteným výsledkom ponúka hneď niekoľko interpretačných rovín. Jednak je sociálnou sondou do bezprostredného vnímania výtvarného diela bežnými spoluobčanmi; nastoľuje aj otázku : je poznanie osobnosti umelca dôležité pre náš umelecký zážitok ? V konečnom dôsledku tiež konfrontuje fenomén umenia, spravidla vnímaného ako čosi nanajvýš pozitívneho, s absolútnym zlom reprezentovaným politikom, v ktorého rukách sa neskôr stalo len jedným z ďalších nástrojov propagandy.
(Peter Tajkov - teoretik umenia)
------------
Heal the world, 2007
Video pozostáva z troch paralelne plynúcich línií. Ako základnú časť autor použil upravenú nahrávku piesne Heal the world/Uzdrav svet od Michaela Jacksona. Obrazovú časť tvoria zaradom sa zobrazujúce čiernobiele fotografie detí a mládeže z 30. rokov 20. storočia získané z internetu. Video dopĺňa preklad textu piesne v titulkoch. Pri pozornom sledovaní záznamu vstupuje do popredia narastajúci pocit zneistenia, rázne odporujúci sugestívnemu - k mieru nabádajúcemu textu, skladby. Postupne sa totiž odhaľuje pôvod detí - vyrastali totiž v hitlerovskej tretej ríši a patrili ku protežovanej árijskej rase.
Komponovaním videa – strihom skladby, premysleným ukladaním jednotlivých záberov, ktoré autor dokonca podľa charakteru umiestňuje ku príslušným pasážam z textu, je evidentné, že sa snažil vytvoriť určitú gradáciu, vedúcu až ku vyvolaniu nepríjemného pocitu demaskujúceho manipuláciu - silnú zbraň propagandy. Takýto prístup autora možno čítať ako zámerné hyperbolizovanie obludných praktík fašistického režimu (prejavujúceho sa i v prístupe ku mládeži), ktoré dosiahol spojením obrázkov s hudbou a textom vytrhnutými z pôvodného kontextu, čím v podstate odhalenej propagande obrazne vrátil úder.
Zaujímavou je črta podvratnosti voči hudobnému zdroju. Poukazuje aj na (v tomto prípade výlučne podprahové) manipulatívne praktiky speváka, ktoré sú svojim spôsobom formou propagandy, avšak ukrytej v polohe mesiáša, do ktorého sa M. Jackson rád štylizoval. Pri interpretácii toho videa je ešte vhodné spomenúť aj jeho pôvodnú verziu, ktorá je v zásade veľmi podobná tejto, akurát že autor zmenil, či naruby prevrátil niektoré jej výstavbové prvky. Hlavní aktéri – deti – v oboch prípadoch zostali, avšak na rozdiel od pôvodného, v ktorom boli prezentované ako obete vojnových konfliktov, v tomto sú v pozitívnom duchu prezentovanou súčasťou militaristického režimu.
Mira Putišová-Sikorová - teoretička umenia
VIDEO LINK
https://www.youtube.com/watch?v=unZtijHA1wE
Tomáš Makara upozornil na veľmi spiatočnícky princíp, ktorý stojí za aktuálnou výstavou v košickej štátnej galérii.
Na začiatku bola výzva, ktorú rozposlalo nové vedenie Východoslovenskej galérie. Dostali ju umelci, ktorých aktivity sú „tvorivo, geneticky alebo profesionálne výhradne previazané s východnou časťou Slovenska“.
Ponuka bola lákavá – účasť na Salóne východoslovenských výtvarných umelcov v štátnej galérii. Podmienky prijatia jednoduché – okrem spätosti s východom stačí dodržať stanovené rozmery diela, uhradiť účastnícky poplatok 15 eur a mať členstvo v stavovskej či v profesijnej umeleckej organizácii.
Mail prišiel aj mladému umelcovi Tomášovi Makarovi, ktorý mal pocit, že toto je už trochu priveľa. „Pripadalo mi to absurdné, vytrhnuté z celkom iného času a priestoru. Už pri zvolení nového riaditeľa sa mi zdalo, že to nepôjde dobrým smerom. A s touto bizarnou výzvou sa môj pocit iba potvrdil,“ hovorí.
Proti Salónu sa postavil jeho vlastnými pravidlami. Prihlásil sa naň, zaplatil vstupný poplatok a dokumentácia tohto gesta je zároveň vystaveným dielom, ktoré nájdete aj v katalógu výstavy. V tom istom katalógu, kde sa nachádzajú aj dve diela riaditeľa galérie.
„Otvorili sme dvere a nech sa páči. Vstúpi každý, kto tvorí. Každý, kto pracuje a nedostáva šancu inde na to, aby sa ukázal ako vyslovene profesionálny výtvarník,“ komentuje výstavu riaditeľ galérie Martin Račko.
Umelcov narodených alebo pôsobiacich na východnom Slovensku oslovoval prostredníctvom Slovenskej výtvarnej únie, ktorá združuje profesionálnych výtvarníkov. Príslušnosť v organizácii postačovala ako kritérium kvality, žiaden ďalší výber galéria nerobila.
„Tie spolky si držia svoju latku kvality a my sme len nechali otvorené dvere. V žiadnom prípade nikto z členov galérie nemá právomoc, a ani sme ju nikomu určovať nechceli, aby mohol zodpovedne povedať - tento výtvarník sem patrí a tento nie. Vždy je to osobný pohľad,“ hovorí Račko.
Na Salóne aktuálne nájdete sedemdesiatpäť autorov, galéria bola pripravená aj na väčší počet. Samozrejme, znamenalo by to aj vyšší príjem z účastníckeho poplatku pätnásť eur. Ten bol stanovený na základe „problémov“, aké súvisia s organizačným zabezpečením výstavy.
Kultúra je podľa Račka poddimenzovaná a toto sú „určené pravidlá hry“, aké fungujú na podobných výstavách aj v Bratislave. Tomáš Makara však pripomína, že potom sa nemusí galéria tváriť, že je galériou, keď iba prenajíma priestor.
„Štatút umelca sa po naplnení formálnych kritérií výzvy zužuje na akéhosi vďačného predplatiteľa priestoru vo verejnej inštitúcii. Toto melancholicko-ľudové uchopenie kurátorskej stratégie vracia vývoj umenia o dve storočia naspäť. V divákovi to utvrdzuje pocit, že primárnou úlohou umenia je ešte aj v 21. storočí bezvýhradne visieť na stene a ladiť s odtieňom domáceho interiéru.“
Martin Račko si dielo Tomáša Makaru na Salóne všimol. „Je to trochu provokatívne z jeho strany, ale ja sa vôbec nebránim. Je to jeho názor, postoj, spôsob komunikácie. Na vernisáži som to jasne povedal – galéria nepreberá zodpovednosť za jednotlivé diela. Každý autor preberá zodpovednosť za svoj prejav. Ak by sa niekto chcel obuť do toho, čo galéria vystavuje, akým spôsobom, či je to morálne, alebo nemorálne – nie, nie, nie. Galéria nepreberá zodpovednosť. Galéria otvorila dvere a dala priestor každému,“ hovorí Račko.
„Rezignácia na kurátorský výber diel nie je zárukou otvorenosti, ale známkou straty kvality a nebezpečnou cestou k ľudovému vkusu na pôde štátnej umeleckej inštitúcie,“ komentuje situáciu Lenka Kukurová, kurátorka a kritička umenia.
„Salón mal v dejinách umenia svoje historické miesto, no mal aj veľmi pádne dôvody, prečo sa z kurátorských koncepcií vytratil. Východoslovenská galéria akoby chcela preveriť, či je koncept regionálneho salóna stále aktuálny. Výsledkom je zistenie, že slovo regionálny môže zároveň znamenať periférny alebo provinčný.“