ARTIST STATEMENT

„Narušenie normálu sa musí vyprovokovať, napísal Martin Heidegger, aby sme si znovu začali všímať priestor, ktorý obývame.“
(Elisabeth Bronfen: „Chryptotopias. Secret Sites/Transmittable Spaces.“ Totes Haus Ur. La Biennale de Venezia, 2001)
Moje umelecké práce sú výskumom pováh a zloženia rôznych priestorov. Moja tvorba pozostáva zo site-specific veľkoplošných priestorových inštalácií/architektonických sôch. Východiskom týchto inštalácií sú ustálené rutiny, predpojatosti a samozrejmosti daného priestoru, situácie, predmetu. Priestorovými zásahmi vytváram novú situáciu založenú na fyzických prvkoch daného priestoru/objektu. Môj nový scenár mení priestorový zážitok – manipulujem pohyb, vnímanie, náladu a očakávania publika.
Ide mi o (znovu)upriamenie pozornosti na existujúce a dôverne známe s cieľom (znovu)ocenenia. Chcem vyzdvihnúť konkrétny zážitok z určitého miesta v špecifickom momente. Takto zvýraznené miesta sa rozvinú do kontemplatívnych vnemových momentov, mimočasových zážitkov. Okrem skutočnej telesnej reality sa v mojich prácach rozvíja aj iná, cítená realita: kolektívna pamäť, osobné interpretácie a asociácie, spomienky, príbehy, sny.
Účasť publika, ich „používanie“ sôch a vzájomné interakcie dopĺňajú moje práce. Návštevníci sa na nich podieľajú už len svojou prítomnosťou a tiež tým, že sa pohybujú cez inštaláciu a vnímajú priestor.
V prvom rade hľadám priame spojenie s vnímateľom: realita telesného a citového zážitku je prenikavá a nedá sa z nej uniknúť. Uvedomenie si vlastného vnímania vedie k uvedomeniu si priestoru a okolia. Publikum potom môže odhaľovať ďalšie vrstvy diela podľa vlastného stupňa (seba)poznania a vedomosti.
„Narušením nášho obvyklého spôsobu videnia sa objavia nové vizuálne a pocitové svety.“
(Von Dorothea Eimert: RSG. Leopold-Hoesch-Museum. Düren, 1996)
Mojou ambíciou je potvrdiť si naše fyzické miesto na tomto svete, a tak znovu pocítiť a prehodnotiť zmysel nášho bytia.

Momentálne sa zaoberám umeleckým výskumom, ktorý podchytáva riadiace sily, ktoré sa „skrývajú“ za mojou tvorbou. Vychádza zo štúdia tvaru, z dôkladného prieskumu (arche-)typických mestských útvarov, architektonických prvkov, medzipriestorov a priestorov (ako sú klenby, schodiská, verandy, stĺpy, dvere, okná, balkóny, priehľady, priechody, prístrešky, veže, mosty, hrádze, podchody, chodby... ). S odvolávaním sa na ich prítomnosť v umení a v literatúre zhromažďujem, kategorizujem a spracovávam podoby mesta. Smerodajný je môj osobný vzťah, nemám záujem o rekonštrukciu reality, ale o zobrazenie priestorov tak, ako sú uložené v mojej pamäti a zážitkoch, deformované osobnými dojmami, prefiltrované a rozložené na zlomky.
Podnet pre výskum vznikol z pocitu potreby pochopiť, ako je moja minulosť – vyrastanie v (post) komunistickom prostredí – vyjadrená v mojej práci, a ako ovplyvňuje moje voľby týkajúce sa priestorového vnímania, formálnych prvkov a uprednostňovania materiálov. Spomienky na detstvo, konkrétne vo vzťahu k vnímaniu priestorov a každodenných predmetov, sa stávajú čoraz dôležitejšou súčasťou mojej práce. Prostredníctvom uvedomenia si tohto vplyvu, jeho utriedením a zviditeľnením a následne vedomejším zaobchádzaním s ním v mojich ďalších prácach, sa posúva moje dielo do novej roviny: osobnej a autobiografickej. Taktiež hľadám možnosti rozšírenia mojej súčasnej tvorby, pričom by moja fascinácia priestormi a priestorovými zásahmi našla vyjadrenie aj viacerými spôsobmi, nielen veľkoplošnými inštaláciami.
Výskum je vrstvený a má viac dotykových plôch. Zahŕňa odlišné mestské prostredia, ktoré môžu byť považované za odraz rozdielnych politických systémov bývalej západnej a východnej Európy: Banskú Bystricu, Amsterdam a Berlín. Týka sa priestorov hmotných aj pomyselných. Vnímanie a pamäť prevezmú vládu nad skutočnosťou, telesné priestory menia tvar a nadväzujú na priestory duševné.
Mesto pozostáva z vrstiev dejín, jeho mnohé reality sú ukotvené v architektúre. Ktoré architektonické/mpriestorové prvky sa zdajú byť najvhodnejšie na ukotvenie spomienok? Miesta hromadného historického a spoločenského významu sa pretínajú s priestormi osobnej minulosti a dôležitosti. Vzniká trenie medzi pamäťou jednotlivca a kolektívnou pamäťou rovnakých vecí; historických udalostí a ich politických a spoločenských súvislostí. Dá sa stanoviť „priestorová kultúrna identita“ mesta, krajiny/národa?
 „Architektúra je jedným z najdôležitejších odzrkadlení kultúry, odráža príbeh
času... Je to disciplína, ktorá čerpá z psychológie, sociológie, ekonómie, politiky a mnohých ďalších oblastí... Je rozhodne súčasťou toho, ako vidíme sami seba, a súčasťou toho, ako vidíme svet...“(Martha Thorne: Myslenie v ekonómii. 2012)

 ---

„A break-down in normalcy must be provoked, thus Martin Heidegger’s claim, so that we begin once again to notice the SPACE we inhabit.“
(Elisabeth Bronfen.'Chryptotopias. Secret Sites/Transmittable Spaces'.Totes Haus Ur. La Biennale de Venezia 2001.)
My work is an ongoing investigation of spaces around me: their character, constitution and the way we are using, experiencing and remembering them. I construct site-specific architectural sculptures/spatial installations.
My starting points are physical attributes of a place or an object, context of the situation and here out forthcoming presumptions and routines regarding behaviour and movements. By spatial interventions I create a new scenario and change the spatial experience, I manipulate the perception, the mood and the expectation of the user (the public). By doing this, a specific place, distinct experience, particular moment are re-discovered, re-lived and re-appreciated. The places highlighted by my works unfold into contemplative timeless experience moments. In addition to the actual physical reality, the artwork contains another, felt reality: the collective memory, personal associations, memories, stories, dreams.
The participation of the public, their ‘use’ of the sculptures and their interaction with each other complement the artwork. The audience participates by simply being present, by moving through the installation and by experiencing the space. My artworks are primarily physical constructions to be entered and experienced by multiple senses. I'm looking for a direct connection with the perceiver: the reality of the physical and the emotional experience is penetrating, unavoidable. The awareness of own perception leads to the awareness of the space, the surroundings and the context. The audience can uncover further layers of the artwork in own degree of (self)recognition and knowledge.
„By upsetting our usual way of seeing, new visual and experiental worlds are discovered. “(Von Dorothea Eimert.RSG.Leopold-Hoesch-Museum,Düren.1996)
In big words, my ambition is to confirm our physical place in this world and through this re-feel and re-establish the value of our being.

Currently I am busy with artistic research that underpins the underlaying forces behind my work. It is departing from study of the form, scrutinizing (arche)typical urban shapes, architectural elements, spaces and places (such as arches, stairways, porches, doorways, look-throughs, windows, balconies, columns, passages, tunnels, towers...)
With reference to visual art and literature I collect, categorize and process the various resemblances of the city. The key factor is my personal relationship, I'm not interested in reconstruction of reality, but in the visualising of the spaces as they are stored in my memories and experiences, distorted by personal impressions, filtered and fragmented.
The initiative for the research arose from the need to understand how my past - growing up in (post) communist environment – expresses itself my work and how it impacts my spatial perception, choices in formal language and material preferences. Childhood memories, particularly in relation to the perception of space and everyday objects, are becoming an increasingly important part of my work. By being aware of this influence, categorizing and visualizing it and as following applying this knowledge consciously while developing new works, my oeuvre enters new sphere: personal and autobiographical. At the same time I am looking for ways to expand the range of my production, to express my fascination for spaces and spatial interventions in more diverse ways and media rather than only large-scale installations.
The research is layered and has more contact points. It includes different urban environments, which can be regarded as a reflection of different political systems of the former Western and Eastern Europe: Banská Bystrica, Amsterdam and Berlin.
It concerns both physical and notional space. Perception and memory take over control of reality, physical space change shape and are linked to mental spaces.
City consists of layers of history, its many realities being anchored in architecture. Which architectural/spatial elements seem to be the most suitable to connect memories to? Places of common historical and social significance intersect with places of personal past and importance. Friction arises between individual memory and collective memory of the same things; historical events and their political and social context. Is it possible to establish "spatial cultural identity" of the city, country/nation?
„Architecture is one of the most profoundly important reflections of culture....reflecting the story of the time...This is a discipline which draws on psychology, sociology, economics, politics and so many more areas...It is certainly part of how we see ourselves, and part of how we see the world...“(Martha Thorne. Thought Economics. July 2012)