• 

  1 / 1

  Possibility of Preserving | 2017

The exhibition is a utopian and futurological story that draws from the contemporary discourse on the issues of minorities, gender questions as well as the issues such as corporeality, mortality, social establishment, identification, culture, and overall world order. However, it offers neither answers nor solutions. Instead, it asks questions and admits failures. The key moment represents the conditions that predetermine human transformation and emancipation into a higher form of being, with the machine becoming equal to the human as the former begins to feel for itself. The environment of the exhibition is supposed to evoke the ideal state of affairs, when a being is introduced into and becomes an inseparable part of a total artistic installation. The being is encouraged to pursue a frame of mind when no energy output is required; to become one with the environment and to resign oneself to the care of technology.The omnipresent vocal accompaniment introduces the visitor to a vision of the future era, characterized by the full automation of human labor. Thus, it outlines a possible state of affairs in the "hereafter", metaphorically embodied by Pangea Proxima as the ultimate form of an ancient-new arrangement of the continents. The authors interconnect various notions, while drawing from the ideas of Russian cosmism and manifold contemporary speculations about transhumanism and the evolution of humankind in the future. -- Výstava je utopisticko-futurologickým príbehom, ktorý nadväzuje na súčasný diskurz o problematikách menšín, gendrových otázok, telesnosti, smrteľnosti, spoločenského zriadenia, identifikácie, kultúry a celkového usporiadania sveta. Neprináša však odpovede ani riešenia – nastoľuje otázky a pripúšťa zlyhania. Kľúčovým momentom sú podmienky, ktoré predurčili transformáciu a emancipáciu človeka na vyššiu formu bytia, keď sa stroj stáva jeho rovnocennou entitou – začína cítiť. Prostredie výstavy má evokovať ideálny stav, keď je bytosť uvedená do totálnej umeleckej inštalácie, v rámci ktorej sa stáva jej neoddeliteľnou súčasťou: je nabádaná na rozpoloženie, keď nemusí vynakladať žiadnu energiu – na zrasteniu s prostredím, na odovzdaniu sa do starostlivosti technológie. Všadeprítomný hlasový sprievod uvádza návštevníka do predstavy éry budúcnosti, charakterizovanej plnou automatizáciou ľudskej práce, čím načrtáva možný stav „po“, ktorého metaforou je Pangea Proxima ako finálna forma staro-nového usporiadania kontinentov. Autori prepájajú koncepty, čerpajúce z myšlienok ruského kozmizmu a z rôznych súčasných špekulácií o transhumanizme a vývoji ľudstva v budúcnosti.