• 

  1 / 1

  buildings III | 2014

Buildings III: It is a cultural technique of mankind to depict three-dimensional objects in two dimensions and then in turn, to infer the three-dimensional object from its two-dimensional projection. In Martin Papcúns work “Buildings III” both types of representation mix up. The walls – open to top and bottom – are floor plans on their way to spatiality. The lines of a plan are drawn into the third dimension to become planes, while the newly created forms preserve the charme of a floor plan. The graphic abstraction contains treasure trove of information for those capable of reading them. Someone may even enjoy that. However, the lines of plans and maps hold already a beauty by themselves, and while studying them more closely, the imagination wanders off, wondering: What will be? The future and its inherent possibilities make plans so attractive. The plans are unknown to the beholder of “Buildings III”, he can explore them as something completely new. But Martin Papcún remembers by and with his pieces his earlier appartements, his former homes. Our own four walls are restrictions, but each restriction also provides orientation. Being orientated keeps grounded, whether one feels at home or not. Martin Papcún treats his memories not literally: “Buildings III” are not miniaturized chambers. The rooms lack windows and doors, even floor and ceiling. They are just walls. Furthermore, the walls also oscillate between two states. Transformed from line to volume the walls remain filmy, the naturally massive and heavy silver becomes as thin as technically feasible. It is almost dissolving. Flaws in the material and lacerated edges strenghten this impression. The metal´s surface is textured by saw marks and the planes are structured by lesenes, projections, niches and sometimes adjoining rooms. And even the colouring of the metal displaces the walls out of the material sphere: the pure silver objects are of a bright white with a lustrous glow, the patinated objects seem covered with hoarfrost. Due to the delicate construction and its vulnerable material, the objects are very fragile. And even the implied existence of space is volatile: it is just a hint, a perforated silversheet, that prevents it from merging with outer space. Therefore, “Buildings III” are defended by long rods, similar to lances, while at the same time, these spines complete the walls to elaborate sculptures. Walls define inside and outside. They transform the enclosed into space. These architecture defining principles of separation and of duality of space and its cover are rarely seen in a more impressive way than in Martin Papcún´s work. Carla Mayerhofer, art historian __________ Stavby III: Rozvinutá spoločnosť vynašla spôsob ako zobraziť trojrozmerné objekty v dvoch rozmeroch a tiež dokáže obráteným postupom rozoznať trojrozmerné objekty z dvojrozmerných nákresov. V práci Martina Papcúna sa miešajú oba postupy. Voľne stojace steny, bez základov a stropu, sú akoby nákresy pôdorysu, ktorý si hľadá svoju tretiu dimenziu. Čiary pôdorysu presahujú do priestoru, aby sa opäť stali iba lineárnymi. Tieto nové formy si však súčasne zachovávajú šarm pôdorysu. Grafická abstrakcia v sebe obsahuje veľké množstvo informácii pre tých, ktorí ich dokážu interpretovať. Niekoho to môže aj napĺňať. Avšak čiary na pôdorysoch a mapách môžu mať čaro aj sami o sebe. Dá sa nimi zaoberať aj bez toho, aby sme ich interpretovali tradičným spôsobom. Mapy, plány nás môžu priviesť na myšlienky o tom, čo nás čaká - o budúcnosti. Budúcnosť v sebe nesie toľko možností. Robiť si plány je také atraktívne. Autor Stavieb III však plánom či mapám , tak ako ich tradične interpretujú odborníci, nerozumie. On ich poníma a interpretuje nanovo. Martin Papcún si svojimi objektmi pripomína svoje bývalé domovy a príbytky. Naše štyri steny sú pre nás obmedzením, ale každé ohraničenie nám pomáha pri orientácii. Martin Papcún svoje spomienky v Stavbách III neberie doslovne. Nie sú to zminiaturizované miestnosti. Tieto reinterpretované miestnosti nemajú okná, ani dvere a dokonca ani stropy. Sú to iba steny. Naviac, tieto steny oscilujú medzi dimenziami, medzi objemom a plochou. Prevedené z nákresov do trojrozmerných stien, tieto objekty sú vyrobené z prirodzene masívneho, ťažkého striebra, ale paradoxne sú na istých miestach také tenké, že skoro presvitajú. Sú tenké až na pokraj technických možností. Tieto steny takmer miznú do stratena. Nerovnomernosť v materiáli a rozorvané hrany tento dojem ešte umocňujú. Povrch kovu je poznačený ryhami po pílení,.. Aj sfarbenie kovu vytrháva tieto steny z materiálneho sveta: objekty z rýdzeho striebra sú tradične biele a lesknú sa. Tieto objekty sú však patinované a budia dojem akoby boli pokryté inovaťou. Vďaka precíznej konštrukcii a vzácnemu kovu z ktorého sú vyrobené, sú tieto objekty veľmi krehké. Steny definujú priestor - ten ktorý ohraničujú aj ten, ktorý ich obklopuje. Transformujú to, čo ohraničujú na uzavretý, celistvý priestor. Tieto princípy, ktoré definujú architektúru sa dajú iba málokedy vidieť a pochopiť podmanivejším spôsobom ako v projekte Martina Papcúna. Carla Mayerhofer, výtvarná historička