artistbook 2020

• 

  1 / 1

  westfjords | 2020

0. Neustále vzájomné sledovanie sa. Som sledovaná od momentu, keď mikrobus z Ísafjörðuru prekročil hranicu Þingeyri, a možno už aj skôr. Vystúpila som na benzínke a vyložila svoj 29-kilogramový kufor, za ktorého nadváhu som v Air Iceland doplatila 40 Eur. Teraz už na mňa padli všetky oči z tohto malého mestečka. Nie naraz, ale postupne. Začalo to očami zvedavej a veľmi milej dámy, ktorá sledovala, ako sa bezradne rozhliadam smerom od benzínky k prístavu a späť a niečo hľadám v telefóne. Vystúpila som do snehu, bieleho prázdna, a netuším, ktorým smerom sa posunúť. Can I help you? Hneď ku mne priskočí a aj keď mi moc nerozumie, na svojom telefóne už vytáča nejaké číslo. Chvíľu hovorí niečo po islandsky a vzápätí mi podáva svoj telefón, v ktorom znie mužský hlas. Skôr, ako naformulujem, čo chcem, suverénne ma naviguje a kým sa spamätám, už mi je vysvetlené, že treba ísť doprava. Áno, to bola otázka, ktorú som chcela položiť a ktorej v hlave predchádzali zložité formulácie, ako a hlavne koho oslovím, ak sa mi nepodarí samej na mieste zorientovať. Miestni to vyriešili za mňa ešte skôr, ako som sa ja o niečo pokúsila. Inštrukcia z rezidenčného centra znela: od pumpy doprava okolo hŕby čierneho piesku. Všetko je však zasnežené a otázka znie: doprava, keď som k pumpe čelom alebo chrbtom? Ak budete niekedy dávať inštrukcie, kadiaľ sa má človek pohnúť, nezabúdajte okrem subjektu aj na objekt. OK, som zachránená, viem kadiaľ, ale to pani nestačí a už mi otvára kufor svojho auta, aby ma zviezla „doprava“, aj keď mi mužský hlas vysvetlil, že doprava 50 m a som v cieli. Nevadí, nechám sa odviesť 50 m, naozaj 50 m, ale som vďačná aj za 50 m, lebo ma ešte stále bolí 40 EUR za 29 kg kufor. Som v dome, zatváram za sebou dvere. Som tu. Minimálne jeden pár očí ma už videl a vie o mne aj hlas z telefónu. Som v dome s výhľadom na všetky strany a začína sa sledovanie alebo pozorovanie, ak chcete. V tomto meste sa stiera význam toho, čo je vonku, a toho, čo je vo vnútri. Ak sa idete prejsť, znamená to, že idete zo statického pozorovacieho bodu, a to automaticky znamená, že sa odsudzujete na nekonečné pozorovanie. Stávate sa objektom pre všetkých, ktorých idete pozorovať. Prechádzam okolo domov, všímam si spôsob ich bývania, záclonky, ozdoby v oknách, svietniky, mašličky, hračky, závesy. Okná na islandských domoch sú rozmernejšie, nie sú delené ako tie naše a ponúkajú veľkorysý obojstranný výhľad. Islanďania ich využívajú ako displeje, výklady a – nebojím sa povedať – priam ako výstavy svojich domovov, svojho estetického cítenia (ktoré majú:). Nápisy HOME v oknách, otočené smerom dovnútra alebo von, do aj z domu, teda buď HOME alebo EMOH. Toto zrkadlové videnie vystihuje realitu tohto miesta, vnútrajška a vonkajšia – že ak vidíme zvnútra niečo jasne, zvonku je to obrátené a naopak (to si musím zajtra nakresliť, odfotiť). Mám červenú bundu. Som červený bod tohto mesta. Keď som si ju zaobstarala, nespĺňala moju farebnú preferenciu – čiže čiernu–, ale tú prekonali všetky technické parametre, ako sú vodovzdornosť a vetruvzdornosť. Teraz som nepremokavý červený bod v nekonečne bielej krajine.