ARTIST PROFILE

Alexandra Barth

  • Slovakia (b. 1989 in Malacky)
  • Currently in Bratislava, Slovakia.

ARTIST STATEMENT

Ako už býva zvykom, môj spôsob života po ukončení vysokej školy prešiel výraznými zmenami. Aby som pokryla pravidelné náklady na život, našla som si prácu na pol úväzku v tlačiarni. To prinieslo ranné vstávania, trčanie v zápchach a podobne. Po práci som utekala do ateliéru, svojho autonómneho priestoru, kde som sa mohla venovať tomu čo mi skutočne dáva zmysel, bez povinnosti prispôsobovať čokoľvek niekomu inému. Po pár hodinách strávených tam nasledovala cesta domov do Petržalky, prípadne do Lidlu, môjho obľúbeného supermarketu, kde stále kupujem to isté: lámankový chlieb, rucolu, cheddar, sušenú salámu a víno. Ani som nepomyslela na to, ísť do mesta s niekým na pivo či na nejaku spoločenskú akciu - čas mi prišiel príliš vzácny, peniaze boli obmedzené a energie celkom málo. Doma v mojej izbe(ďalšej autonómnej zóne) som si pred spaním čítala knihu alebo pozrela film, niekedy s frajerom, niekedy sama, na nočnom stolíku bol však vždy popolník a pohár vína. Sediac vždy na mojom najobľúbenejšom mieste - rozkladacej pohovke a pri svetle nočnej lampy, ktorá poskytovala ideálne osvetlenie pre tieto činnosti.

Vďaka novo nadobudnutej samote som sa začala citlivejšie vnímať drobné detaily okolo seba, poetiku nudy a predvídateľnosti. Vďaka bohu, mám možnosť väčšinu času tráviť v priestoroch, ktoré mám plne vo svojej réžii - nikto do nich nezasahuje, všetko nesie stopu mojej činnosti. Uvedomila som si ako ma znervózňuje prostredie v práci a a vlastne takmer kdekoľvek inde kde scénografiu nemám na starosti sama.

Začala som teda skúmať, čo je pre moje priestory typické a ako sa v nich správam - myslím si totiž, že práve drobné rutinné činosti v súkromí sú tým, čo najlepšie človeka vystihuje - robí ich predsa najčastejšie a každý ich vykonáva trochu inak, v inej kuchyni, obývačke, pri inom pracovnom stole, pri inom osvetlení, obklopený inými farbami.

Toto je teda téma ktorej sa aktuálne venujem (ide o maľbu a grafickú techniku šablón a spreja) - snažím sa vytvoriť "portréty" seba v priestoroch súkromných ale aj pracovných. Niekedy zobrazujem len priestory a predmety vystihujúce môj uhol pohľadu na ne v danej situácii. V týchto obrazoch chcem čo najlepšie poznať previazanie osoby s jej prostredím a s predmetmi s ktorými pracuje a ako sa tým vymedzuje voči okolitému svetu. Ako si dokáže pre seba uzurpovať kúsok súkromia a autonómie a čo jej k tomu treba.

Pri návrhu obrazov vychádzam čoraz menej z fotografickej predlohy, ktorou nedokážem presne zachytiť moje skutočné subjektívne vnímanie daného okamihu, fotografia je skôr prostriedkom na zaznamenávanie nápadov alebo prvotné formálne vodítko k obrazu, od ktorého sa v procese navrhovania postupne viac alebo menej odpútam. V návrhu redukujem detaily až na jadro, ktoré je nutné na prenesenie zamýšľaného obsahu, trochu, akoby som sa snažila vytvoriť z predmetov a postáv ich logá. Ide mi o to, priblížiť atmosféru a príbeh výjavu čo najpresnejšie, prostredníctvom užitia čo najúspornejších vizuálnych prostriedkov. Tento spôsob totiž najlepšie vystihuje moje subjektívne vnímanie zobrazených javov.

As for almost everyone, my life changed dramatically after I finished my university degree. I had to finally take care of my finances - find a regular part time job, wake up early in the morning and get stucked in the traffic jams, and so on. After work I used to drive to my studio, finally, in perfect solitude, being able to sink into my world and real Work (I mean, the work that gives some sense to me, done in my conditions, no one can interfere here). After few hours, I had to drive back home, feeling no interest in meeting my friends or to engage in some social gathering, because my time is too precious, my budget very tight and energy low. I would regularly stop in my favorite supermarket - Lidl, usually buying the same stuff - same kind of bread, coffee, cheddar cheese, rucola, dryied french salami and wine.

At home, that means in my room, I used to read a book, watch a movie, sometimes with my boyfriend (my regular social circle shrinked to this particular person), sometimes alone, but always accompanied by the ashtray and a glass of wine on my night table, sitting in my precious throne - the sofa-bed.

Because of this routine and solitude, I began to gain a new sensitivity for the little details around me, for a poetry of boredom and predictability.

I am lucky to have the freedom to arrange most of my spaces, to throw away things that annoy me, to customize everything around me - except my day work environment. I realized how nervous a strange environment makes me. So I began to remark what defines my space and my behavior in them - because I am convinced that a typical state of being of a person is doing the regular everyday stuff like taking a shower, preparing breakfast, and other rituals. Those are the most characterizing moments of our lives. And of course, even more accurate moment for a portrayal of one’s life is the one of him, doing the regular everyday stuff in the spaces controlled by him(it may be his house, his car, garden or maybe only a desk).

This is what my actual work (paintings and stencil graphics) is based on - I am trying to make portrayals of those characteristic moments of mine, of me, of the spaces, of the objects in the spaces, of their relationship, of the whole atmosphere in my “world”. I’m losing the need to follow photographs as a model for the painting, they mostly are just a way of saving an idea or a starting point for the sketches. Photography is not able to catch the way I actually see the things around me at some moment - there is a lot of messy details, which I am not paying attention to, which I just subconsciously ignore - so the photograph is much different from the picture I am saving in my mind. In the process of designing the picture I try to get rid of all the redundancies and leave only what I consider important and characteristic and even simplify the shapes of objects as if I was trying to do a logo of them. I try to tell as much possible using the minimum of visual means.